Ovocinárske tvarovanie
Poschodovitosť a morfologický paralelizmus
V prípade akrotonicky rozkonárujúcich ovocných drevín má najväčšiu rastovú silu predlžujúci letorast konárika a letorasty vyrastajúce z púčikov pod ním. Spodné púčiky na výhonkoch sú menej diferencované a najmä v prípade vertikálne rastúcich výhonkov vôbec nevypučia. Vlastnosť ovocných drevín vytvárať dlhé prírastky iba na určitých miestach konára zapríčiňuje prirodzene poschodovité rozmiestnenie konárov. Tento jav sa nazýva poschodovitosť a jeho najvýraznejšie prejavy nachádzame pri výrazne akrotonicky rozkonárujúcich OD (napr. čerešne).
Najvýraznejšie sú poschodia na stredníku, na konároch vyšších rádov, ktoré sú plagiotropické sa poschodia utvárajú menej výrazne. Taktiež rez a tvarovanie môže prispieť k potlačeniu poschodí.
Poschodia, ktoré vzniknú na rovnako rozmiestnených konároch, na zodpovedajúcich si miestach na konároch t.j. vyvíjajú sa za približne rovnakých podmienok majú približne rovnakú stavbu (hrúbka a počet konárov, uhly odklonu). Hovoríme o morfologickom paralelizme.
Pravidlo poschodovitosti a morfologického paralelizmu sa využíva nasledovne:
- pri výchovnom reze mnohých pestovateľských tvarov sa formujú poschodia kostrových konárov, ktoré sa zakladajú zo silnejších výhonkov, ktoré boli v blízkosti predlžujúceho výhonka stredného konár, ak dĺžka terminálneho prírastku stredníka nezodpovedá požadovanej vzdialenosti poschodí, nevyužívajú sa na budovanie kostrových konárov výhonky všetkých rozkonárení, ale tvorbu výhonkov musíme vhodne usmerniť,
- prirodzené utváranie poschodí sa využíva pri formovaní polokostrových konárov
- morfologický paralelizmus umožňuje použitie rovnakého prístupu k rezu na rozkonáreniach v podobných pozíciách v rámci koruny stromu i v korunách rôznych stromov v rámci sadu
Podriadenosť a nadriadenosť konárov jednotlivých rádov.
Hierarchia konárov z hľadiska ich usporiadania v korune a úlohy, ktoré plnia sa utvárajú prirodzene, pričom sa uplatňuje spôsob rozkonárovania typický pre danú drevinu. Takto vzniká delenie konárov do skupín z hľadiska poradia rozkonárovania – rádov (pozri obrázok). Počet rádov konárov v korune môže byť rôzny podľa druhu koruny (spôsobu tvarovania) a podľa jej veku. Neprerušenú postupnosť konárov z hľadiska vekového nachádzame v korunách, ktoré sa neošetrujú rezom, pri pravidelne rezaných konároch, je postupnosť narušená.
Podľa pravidla podriadenosti a nadriadenosti konáre nižšieho rádu sú nadriadené všetkým konárom vyšších rádov, ktoré sa na nich nachádzajú. Z hľadiska praktického to znamená, že vrchol konára nižšieho rádu musí dominovať svojim rastom konárom z neho vyrastajúcim (ich vrcholy sa musia nachádzať nižšie). Základným mechanizmom zabezpečujúcim prirodzené uskutočňovanie tohoto pravidla je apikálna dominancia.
Ak sa nadriadenosť konára nižšieho konára naruší, konár, ktorého vrchol sa nachádza najvyššie, začína svojim rastom dominovať ostatným a preberá funkciu konára nižšieho rádu, ktorý prerástol (možno to využiť na zmenu smeru rastu konára).
Pravidlo podriadenosti a nadriadenosti konárov jednotlivých rádov sa vyžíva nasledovne:
- pri výchovnom reze sa dbá na dominantné postavenie stredníka voči ostatným konárom a na dominantné postavenie predlžujúcich letorastov kostrových konárov voči ostatným letorastom na príslušnom konári
- ak je potrebné zmeniť smer rastu konára je možné tak urobiť rezom na prevod (pozri kapitolu 5.1) na vhodný konár so zabezpečením dominancie jeho predlžujúceho prírastku voči ostatným častiam konárika
Postavenie konárov v korune a pevnosť koruny
Poloha konára, uhol odklonu od materského konára má vplyv na intenzitu rastu a rodivosť (v súlade so vzťahom medzi rastom a rodivosťou), ako i na pevnosť spojenia dcérskeho konára s konárom materským.
Všeobecne platí, že čím menší je uhol odklonu od materského konára, tým je spojenie konárov slabšie. Pletivá na báze konárov takéhoto spojenia nie sú plnohodnotne vyvinuté, je tu relatívne väčší podiel málo pevných pletív a najmä v prípade, že takéto rozkonárenie tvoria konáre viac-menej vzpriameného rastu, ktoré silno rastú, čím sa zväčšuje ich hmotnosť, hrozí rozčesnutie konárov. Nebezpečné je takéto spojenie kostrových konárov koruny v prípade kôstkovín, ktoré majú sklon k tvorbe konkurenčných rozkonárení a krehké drevo (napr. marhuľa). Pri rozčesnutí konárov potom môže dôjsť nielen k strate veľkej časti koruny, ale i k uhynutiu celého stromu. Okrem toho sú ostré uhly rozkonárení viac poškodzované v zime, keďže sa v nich hromadí voda a v dôsledku zmien objemu pri výkyvoch teplôt poškodzuje pletivá, čo v prípade kôstkovín signalizuje následný výskyt glejotoku v mieste rozkonárenia.
Pri zakladaní konárov preto konkurenčné výhonky zásadne nevyužívame a snažíme sa vyberať výhonky s uhlom odklonu väčším ako 45o, alebo smer rastu upravíme (napr. rozperkami, vyväzovaním, neskorým rezom, vhodným skracovaním ap.). I v priebehu ďalšieho vývoja koruny sa konkurenčné letorasty zaštipujú alebo celkom odstraňujú čo najskôr ako ich objavíme.
Umiestnenie konárov vo voľne rastúcich korunách sa riadi pravidlom poschodovitosti. V dôsledku toho majú stromy, najmä druhov s výrazne akrotonickým rozkonárovaním, tendenciu vytvárať poschodia konárov vyrastajúcich v praslenoch s nepatrnými vzdialenosťami medzi konármi poschodia. V takom prípade je spojenie konárov menej pevné, dochádza k väčšiemu zatieneniu vnútorných partií koruny a rast a hrubnutie stredníka nad takýmto rozkonárením môžu byť obmedzené. Odporúča sa, aby vzdialenosť kostrových konárov bola aspoň 0,15 - 0,20 m od seba.
Pre dobré obrastanie konárov rodivým obrastom, ich hrubnutie, využitie koruny na tvorbu úrody, ale ošetrovanie všetkých častí koruny je potrebné v poschodových korunách zabezpečiť dostatočnú vzdialenosť medzi poschodiami. Odporúča sa minimálne 0,6 - 0,8 m. Predovšetkým v prípade druhov, ktoré majú sklon k tvorbe veľkého počtu plodov (marhuľa, broskyňa, slivka) a ktoré majú v prvých rokoch po vysadení intenzívny rast, je dôležité rezom zabezpečiť dostatočné rozkonárovanie kostrových konárov, inak konáre nedostatočne hrubnú, sú málo pevné a hrozí ich poškodenie hmotnosťou úrody. Vzdialenosť polokostrových konárov by mala byť približne 0,4 m, čo platí nielen pre vyššie uvedené druhy.
Cyklická výmena konárov a obrastu
Jednotlivé časti ovocného stromu alebo kríka majú rôznu životnosť. Závisí to od toho o aký útvar sa jedná (obrast, polokostrový konár ap.) a v ktorej časti koruny sa nachádza, ako i od vonkajších podmienok a agrotechniky. Okrem toho pozorujeme značné rozdiely v životnosti medzi druhmi OD. Rýchlo starnú časti rastliny, ktoré majú nevýhodné postavenie z hľadiska prísunu vody, živín, asimilátov a ich tvorby (zatienené časti), rýchlejšie starnutie pozorujeme i na rastlinách, ktoré v dôsledku zlých podmienok prostredia a agrotechniky majú k dispozícii menej asimilátov pre intenzívny rast.
V prípade OD so stromovitým charakterom rastu sa rastové vrcholy konárov v dôsledku predlžovacieho rastu postupne vzďaľujú od zdroja vody a živín (koreň) a zároveň sa na ceste k nim tvorí množstvo prekážok (rany po reze alebo odumretých konároch). Konáre sa postupom času často ohýbajú pod ťarchou úrod, ich vrcholové časti prestávajú dominovať ostatným častiam konárov a sú brzdené v raste hromadiacimi sa auxínmi. Rodivý obrast konárov sa v dôsledku ich predlžovania vzďaľuje od okraja koruny, dostáva sa do horších svetelných podmienok. Obrastové konáriky a zatienené konce previsnutých konárov ponechaných bez rezu samovoľne odumierajú, v dôsledku čoho sa narušuje rovnováha medzi nadzemnou a podzemnou časťou rastliny. Strom na narušenú rovnováhu reaguje lokálnym zosilnením rastu, napríklad tvorbou vlkov na vrchole oblúkov ohnutých konárov i iných miestach koruny, prípadne i výmladkov z bazálnych častí rastliny (pri silnom narušení rovnováhy). Tieto prírastky ďalej rozkonárujú a majú tendenciu nahradiť odumreté časti rastliny. Proces cyklickej výmeny konárov sa zreteľne prejavuje na extenzívnych, veľkých tvaroch ovocných stromov. V intenzívnom ovocinárstve pri pestovaní menších tvarov, s kvalitnou agrotechnikou a pravidelným rezom sú všetky časti koruny viac-menej dobre osvetlené, stromy sú dlhodobo v dobrej kondícii, konáre sa rodivý obrast a polokostrové konáre sa obmieňajú prv ako sa prejavujú výrazné príznaky starnutia.
Cyklickú výmenu konárov pozorujeme i v prípade ovocných druhov s kríkovitým habitusom, kde z bázy kríka každoročne vyrastajú nové výhonky, ktoré slúžia ako náhrada relatívne rýchlo starnúcich konárikov, ktoré sa pri pravidelnom reze od základu odrezávajú. Pri malinách, černiciach a malinočerniciach výhonky vyrastajúce z bázy kra zostávajú v prvom roku svojho života vo vegetatívnej fáze (s výnimkou remontantných odrôd) a rodia až v druhom roku. Po zbere úrody odumierajú a rezom sa musia odstraňovať. Zároveň však z bázy rastliny vyrastajú nové letorasty, ktoré prinesú úrodu v ďalšom roku a tak nahradia odumreté časti.
Prebúdzanie púčikov a schopnosť rozkonárovania
Pri rôznych ovocných druhoch a ich odrodách sa stretávame s rôznou schopnosťou prebúdzania sa púčikov a schopnosťou rozkonárovania, ktoré do značnej miery ovplyvňujú habitus stromu, hustotu koruny stromu. Klasifikáciu na základe schopnosti prebúdzania sa púčikov a rozkonárovania uvádza tabuľka:
Tabuľka Kategorizácia schopnosti prebúdzania púčikov a rozkonárovania
|
stupeň prebúdzania a rozkonárovania |
veľmi nízky |
Nízky |
stredný |
vysoký |
veľmi vysoký |
|
prebudené púčiky [%] |
20 |
20 – 30 |
30 - 50 |
50 - 70 |
> 70 |
|
vytvorené výhonky [%] |
5 |
10 |
15 |
25 |
> 25 |
Stupeň prebúdzania púčikov a rozkonárovania určuje obrastanie konárov obrastom (pozri obrázok) a hustotu koruny. Preto je pri reze stromu konkrétnej odrody potrebné vychádzať z týchto vlastností a voliť vhodný prístup k rezu.
Z hľadiska intenzívnych výsadieb za nevyhovujúce sa považujú odrody s veľmi nízkym až nízkym prebúdzaním púčikov a veľmi nízkou až nízkou schopnosťou rozkonárovania, lebo tvoria príliš riedke, často i neusporiadané koruny a neefektívne využívajú priestor koruny na tvorbu úrody. Často sa ich konáre javia ako vyholené a rodivosť sa sústreďuje iba v ich koncovej časti. Dôraz sa pri nich kladie na skracovanie výhonkov. Nevyhovujúce sú i odrody s veľmi vysokým prebúdzaním púčikov a vysokou až veľmi vysokou schopnosťou rozkonárovania, nakoľko tvoria prehustené koruny a vyžadujú dôkladné prerezávanie, čo je náročné na prácu a zároveň znamená, že sa voda, živiny a svetlo využívajú neefektívne, na tvorbu fytomasy, ktorú pri reze musíme odstrániť.
