Pestovateľské tvary
Triedenie pestovateľských tvarov ovocných drevín
Pestovateľský tvar je výsledkom dlhodobého používania rezu, prípadne i ďalších opatrení, ktoré boli charakterizované v kapitole 2.1. Nevzniká samoúčelne a napriek tomu, že z histórie ovocinárstva poznáme množstvo pestovateľských tvarov, počet reálne využívaných v súčasnosti je pomerne nízky. Jednotlivé pestovateľské tvary sú pomerne presne popísané prostredníctvom ich geometrie (tvaru nadzemnej časti) a architektúry (počet, rozloženie konárov a hrúbka konárov jednotlivých rádov), avšak vzhľadom na to, že tvar je výsledkom spolupôsobenia tvarovania, rastliny a jej vlastností, ako i ostatných podmienok prostredia, vo výsadbách skôr nájdeme odchýlky od ideálneho tvaru ako stromy alebo kríky presne zodpovedajúce vybranej schéme. Tomu zodpovedá i súčasný náhľad na pestovateľský tvar, ktorý možno stručne zhrnúť do odporúčania – pestovateľský tvar nie je cieľom, ale prostriedkom na dosiahnutie zámerov pestovateľa. Keďže súčasťou zámerov pestovateľa je veľmi často i snaha o dosiahnutie vyššej efektívnosti výroby ovocia, pestovateľský tvar odzrkadľuje úroveň intenzity pestovania.
Intenzívne a extenzívne výsadby z hľadiska tvarovania a rezu
Pojem intenzívna výsadba niektorí autori vysvetľujú tak, že sa jedná o výsadbu prinášajúcu zisk. To sa dá dosiahnuť viacerými spôsobmi, všeobecne hovoríme o uplatnení tzv. intenzifikačných opatrení.
K hlavným prostriedkom intenzifikácie v ovocinárstve patria slaborastúce stromy, menšie pestovateľské tvary a zahusťovanie výsadieb. Hodnotenie intenzity však závisí od mnohých faktorov. V intenzívnom ovocnom sade sú zosúladené biologické prvky a pestovateľská technológia tak, že sa dosahuje ziskovosť produkcie. V takom prípade možno za kritérium intenzity považovať nielen spon výsadby, ale aj špecifickú rodivosť (kg.cm-2 prierezu kmeňa, kg.m-3 objemu koruny), listovú pokryvnosť (LAI) a schopnosť listovej plochy v konkrétnych podmienkach využívať slnečné žiarenie na tvorbu úrody.
V intenzívnych ovocných sadoch nárastom LAI, skrátením dráh vzostupného a zostupného prúdu živín, vody a asimilátov v prípade menších stromov a znížením počtu a veľkosti neproduktívnych spotrebiteľov asimilátov (vysoký kmeň, holé kostrové konáre apod.) sa dosahuje lepšie využitie svetla, ale aj vody a živín na tvorbu hospodárskej úrody. Tieto teoretické tvrdenia majú významné praktické prejavy, a to lepšiu kvalitu plodov, vyššiu rodivosť, skorší nástup rodivosti a rýchlejšiu návratnosť investícií, ako i všeobecne jednoduchšiu realizáciu pestovateľských zásahov v intenzívnych výsadbách v porovnaní s extenzívnymi.
Pri moderných tvaroch sa oproti tradičným uplatňuje skrátenie kmeňa, prípadne jeho úplná eliminácia, presun rodivosti priamo na kostrové konáre a ich menšia hrúbka, takže nadobúdajú charakter polokostrových konárov, tvorba koruny zaberajúcej malú plochu, s menšou hĺbkou, obmedzenie rezu, najmä skracovania, pričom sa preferuje ohýbanie a metódy rezu majúce efekt ohýbania. Je samozrejmé že i pri takomto prístupe musí pestovateľský tvar zohľadňovať podmienky stanovišťa, napríklad výskyt radiačných mrazov ovplyvňuje výšku umiestnenia rodivého dreva atď. V prípade dlhovekých druhov ovocných drevín je uplatnenie vyššie uvedených princípov zložité až nemožné a tak sa pri nich spravidla nestretávame intenzívnymi výsadbami a tomu zodpovedajúcimi tvarmi.
Priame zníženie nákladov je možné zohľadnením fyziologických vlastností a zákonitostí , ktoré sú prejavom autoregulačného systému rastliny pri reze, čo umožňuje znížiť jeho prácnosť.
Klasifikácia pestovateľských tvarov OD
Podľa prístupu k rezu a tvarovaniu sa pestovateľské tvary OD rozdeľujú do 2 skupín:
a) prirodzené (voľne rastúce, zlepšené prirodzené) koruny - sú typické tým, že pestovateľ zachováva prirodzený charakter utvárania koruny viac-menej charakteristický pre daný druh a odrodu. Dochádza pri tom k uplatňovaniu prirodzeného autoregulačného systému. Vyžadujú menej precíznu prácu pri reze a tvarovaní, často sa pravidelnejší rez uplatňuje iba v mladom veku stromu, v dôsledku čoho môžu mať sklon k nižšej kvalite ovocia, rodivosť môže byť vysoká, ale často je striedavá a sústreďuje sa najmä do obvodových partií koruny.
Prirodzená koruna môže obsahovať vertikálne rastúci stredný konár, na ktorom sú výrazné poschodia (koruny so stredníkom, poschodové), alebo sú konáre rozložené viac-menej rovnomerne po celej dĺžke stredníka (koruny so stredníkom, bez poschodí) alebo v záujme lepšieho prenikania svetla do vnútra koruny sa stredník nad najvyšším kostrovým konárom základného rozkonárenia odstraňuje (koruny bez stredníka). Koruny bez stredníka majú spravidla menšiu konečnú výšku ako koruny so stredníkom (pozri obázok)
b) umelé koruny - formujú sa detailným rezom a usmerňovaním rastu konárov viac alebo menej striktne podľa zámerov pestovateľa. Vyžadujú viac detailnej práce pri reze, uplatnenie doplnkových spôsobov rezu, často potrebujú rez počas vegetácie. Pri moderných umelých korunách sa vo väčšej miere využívajú poznatky o fyziológii stromu alebo kríka a tvarujú sa s ohľadom na dobré osvetlenie všetkých častí koruny, rodivého obrastu a jeho rovnomerné rozloženie v celej korune. Rodivosť pri nich spravidla nastupuje veľmi skoro, pri kvalitnej agrotechnike je vysoká a pravidelná, plody sú kvalitné a dobre vyfarbené.
K umelým korunám patria:
Kordóny - pozostávajú nižšieho kmeňa a jedného (jednoduché) alebo viacerých (zložité) rôzne tvarovaných ramien, ktoré nesú rovnomerne rozdelený rodivý obrast. Používali sa v minulosti, často i ako dekoratívny prvok v okrasných záhradách, najmä pri jadrovinách. Vyžadujú opory uľahčujúce formovanie ramien. Majú síce vysokú špecifickú rodivosť, ale vzhľadom na materiálovú a pracovnú náročnosť nie sú vhodné pre komerčné výsadby.
Palmety – ide o tvary s konármi plošne rozloženými (v zvislej rovine radu, veľmi zriedkavo v horizontálnej rovine), vo väčšine prípadov vyžadujúce oporu a vyväzovanie. Tvoria základ tzv. ovocných stien. Delia sa na klasické alebo moderné. Moderné palmety sú voľnejšie rastúce a menej náročné na prácu ako palmety klasické. Niektoré palmety nevyžadujú oporu a konáre sa vyväzujú o seba (Lepageova palmeta, Ruzyňská palmeta). Prinášajú pomerne vysoké úrody a ovocie má dobrú kvalitu, ale vzhľadom na neprirodzené rozloženie konárov vyžadujú množstvo detailného rezu a vyväzovanie konárov počas výchovného rezu. V komerčných výsadbách sa využívajú iba niektoré palmety, a to v pomerne malom rozsahu, pri veľkom i drobnom ovocí.
Umelé priestorové tvary - tieto tvary majú stredný konár a na ňom kostrové alebo polokostrové konáre s rodivým obrastom, rozložené tak, aby boli dobre osvetlené a obrastené rodivým drevom. Delia sa na klasické alebo moderné. Moderné priestorové koruny majú tvar vretena a v intenzívnych výsadbách jadrovín sú najvýznamnejšími pestovateľskými tvarmi, rozširujú sa i vo výsadbách kôstkovín. Umožňujú spolu s ďalšími prvkami pestovateľskej technológie zahustenie výsadby a efektívne využitie priestoru. Klasické priestorové tvary majú spravidla stredník a konáre sú prísnejšie tvarované ako pri moderných tvaroch, často vyžadujú individuálne vyväzovanie k opore. Moderné umelé priestorové tvary využívajú autoregulačné mechanizmy (napr. dominancia stredníka a vrcholového púčika výhonka) a fyziologicky zdôvodnený prístup k rezu. Majú vysokú špecifickú rodivosť a prinášajú pravidelné úrody kvalitného ovocia. Patria k nim pestovateľské tvary najviac rozšírené v intenzívnych komerčných výsadbách jadrovín a čoraz viac i kôstkovín, zriedkavo i pri drobnom ovocí.
Rozprestreté koruny – sú charakteristické nízkym kmeňom a konármi rozprestretými do vodorovnej roviny nízko nad pôdou. V našich podmienkach nemajú praktický význam, používajú sa v oblastiach sveta, kde sú tuhé zimy s dostatkom snehu a s vegetačným obdobím umožňujúcim pestovanie vybraných ovocných druhov. Takéto stromy je možné na zimu prikryť alebo sú chránené snehom pred extrémne nízkymi teplotami.
Autoregulačný systém ovocného stromu (kríka) a jeho využitie
Existenciu autoregulačného systému drevín dokazuje skutočnosť, že sa môžu vyvíjať i bez zásahu človeka a pri pestovaní reagujú na agrotechnické podmienky a zásahy tvorbou jednotlivých orgánov a rodivosťou. Jednotlivé časti tela ovocného stromu alebo kríka majú svoju úlohu v rámci organizmu a sú preferované alebo je ich rozvoj potlačený v prospech iných v závislosti na faktoroch prostredia pôsobením látok, ktoré sú súčasťou vnútorného systému rastliny (tzv. autoregulačný systém). Môžeme definovať niekoľko pravidiel a zákonitostí prostredníctvom ktorých sa autoregulačný systém prejavuje navonok.
Apikálna dominancia a pravidlo prirodzenej preferencie rastu častí rastliny
Apikálna dominancia – je jav, ktorý je podľa rôznych teórií dôsledkom bazipetálneho toku auxínov z rastového vrchola letorastu, ktorý je ich produkčným centrom. Vyššia koncentrácia auxínu z pochádzajúceho vyššie postavených častí vedie k biochemickým procesom, ktoré majú za následok inhibíciu rastu nižšie postavených častí na letoraste resp. konáriku. Inhibičný vplyv vrchola výhonka na nižšie postavené púčiky sa pri reze narušuje jeho odstránením. V takom prípade dochádza k posilneniu rastu z púčikov, ktoré sa po skrátení dostali na najvyššiu pozíciu na výhonku a vyprodukované letorasty majú tendenciu zaujať miesto predlžujúceho letorastu s jeho typickými črtami (silný, vzpriamený rast). Úlohu pri určení prejavu inhibičného pôsobenia auxínov zohrávajú i opačne pôsobiace, stimulačné faktory zo skupiny cukrov, vitamínov, purínov a cytokinínov. Niektoré z týchto látok sa tvoria v koreňoch, preto niektoré teórie hovoria o význame tzv. koreňového faktora.
Spôsoby rozkonárovania ovocných drevín
Letorasty ovocných drevín sú charakteristické predovšetkým predlžovacím rastom, len v prípade niektorých drevín dochádza už v roku vzniku letorastu (primárna os) k jeho sekundárnemu rozkonárovaniu.. Na vrchole letorastu sa spravidla utvára púčik, ktorý môže byť vegetatívny a na jar z neho pokračuje predlžovací rast a z bočných púčikov na výhonku sa tvoria bočné letorasty, ako základy budúcich konárikov a obrastu – racemózny typ rozkonárovania, alebo je vrcholový púčik zmiešaný (jadroviny) prípadne odumiera a tým je predlžovanie hlavnej osi obmedzené a zabezpečuje ho prírastok z púčika v bočnej pozícii – cymózny typ rozkonárovania (napr. jadroviny). Oba tieto typ rozkonárovania sú monopodiálne, čo znamená, že primárna os konárika ostáva stabilná a bočné konáre sa formujú na nej.
Z pohľadu tvarovania OD je veľmi dôležité triedenie spôsobov rozkonárovania, ktoré charakterizujú prirodzené utváranie ich korún. Sú spôsobené pomermi fytohormónov, ktoré spôsobujú preferenciu rastu na vybraných častiach konárov.
Vzpriamené výhonky sa môžu rozkonárovať akrotonicky, mezotonicky alebo bazitonicky (pozri obrázok.). Pri distribúcii látok a v konečnom dôsledku i v raste sa prejavuje vplyv zemskej príťažlivosti.
Akrotonické rozkonárovanie je prejavom silnej apikálnej dominancie. Najsilnejšie prírastky sa tvoria z vrcholového púčika a skupiny púčikov tesne pod ním. Niekedy nadobúdajú charakter konkurenčných letorastov, pri ponechaní takýchto rozkonárení v rámci výchovneho rezu ako skupiny kostrových konárov môžu neskôr oslabovať rast a hrubnutie stredníka a zhoršujú stabilitu koruny. Nižšie postavené bočné prírastky sú kratšie a s rastúcou vzdialenosťou od vrchola konárika sa zväčšujú i uhly odklonu od jeho osi. Púčiky v spodnej časti výhonka často nevypučia a premenia sa na spiace. Tento typ rozkonárenia je typický pre väčšinu druhov veľkého ovocia, výrazne sa prejavuje napr. pri čerešni a hruške a výraznejšie na mladých, silne rastúcich stromoch ako na stromoch starých.
Mezotonické rozkonárovanie je prejavom stredne silnej apikálnej dominancie. Predlžovací rast z vrcholového prírastku je silný, avšak silné prírastky sa tvoria i po bokoch hlavnej osi, na rôznych miestach konárika, predovšetkým v jeho strednej časti. Je typické napríklad pre orechy a prejavuje sa i na starších stromoch iných ovocných druhov, kedy sa pri preferencii rastu uplatňujú výrazne aj iné vplyvy ako vzdialenosť od rastového vrchola konárika.
Bazitonické rozkonárovanie je prejavom slabej apikálnej dominancie. Predlžovací rast konárika rýchlo slabne a najsilnejšie prírastky sa tvoria na jeho báze. Tento typ rozkonárovania je typický pre drobné ovocie i ďalšie druhy ovocných drevín, ktoré majú prirodzene kríkovitý habitus.
Osi konárikov vyšších rádov sú spravidla postavené rôzne šikmo k zvislej osi, keďže tieto konáre vznikli v rôznej hierarchii ako bočné. Okrem vplyvu zemskej príťažlivosti na látkový tok, rast a rozkonárovanie sa pri nich prejavuje i vplyv stredného konára a materských konárov z ktorých vyrastajú. Môžu sa rozkonárovať hypotonicky, epitonicky alebo amfitonicky (pozri obrázok.).
Hypotonické rozkonárovanie je charakteristické tvorbou najsilnejších prírastkov na spodnej strane konárika. Vyskytuje sa často pri akrotonicky rozkonárujúcich drevinách. Môžeme ho pozorovať na čerešni, višni, orechu a mnohých drevinách používaných v sadovníctve.
Epitonické rozkonárovanie sa prejavuje tvorbou najsilnejších prírastkov (následne konárov) na hornej strane konárika. Vyskytuje sa napríklad pri bazitonicky rozkonárujúcich drevinách, ale i ďalších s menej výraznými prejavmi apikálnej dominancie (jabloň, marhuľa, broskyňa ai.).
Amfitonické rozkonárovanie je charakteristické tvorbou najsilnejších prírastkov na bočných stranách konárika. Vyskytuje sa často pri ihličnatých drevinách, pri bežne pestovaných OD sa nevyskytuje.
Predchádzajúce javy vyjadruje pravidlo prirodzenej preferencie častí v raste, ktoré hovorí, že vybrané časti stromu (kríka) sú preferované v raste, kým iné sú potláčané. Ako už bolo uvedené, je to dôsledkom pomerov fytohormónov a ďalších látok, ktoré ovplyvňujú distribúciu asimilátov potrebných pre rast nových orgánov rastliny. Pravidlo sa dá rozdeliť do troch čiastkových pravidiel týkajúcich sa rastových pomeroch na rôznych častiach stromu alebo kríka:
pravidlo preferencie rastu vo vertikálnom smere
Je vyjadrením apikálnej dominancie a pôsobí nielen lokálne, ale i v rámci celej nadzemnej časti ovocného stromu. V prípade akrotonicky rozkonárujúcich OD platí, že vyššie postavená časť konárika je preferovaná v raste – prírastky z vyššie postavených púčikov na výhonkoch a konároch majú väčšiu dĺžku a v dôsledku väčšej listovej plochy a fotosyntetickej produkcie sú hrubšie, kým prírastky z nižšie postavených púčikov sú kratšie. Výhonky silne rastúce majú vertikálny smer rastu, alebo sa od vertikály odkláňajú mierne, čím väčší je uhol odklonu od vertikály, tým slabší je rast. Slabo rastúce výhonky v nižších partiách konárikov majú teda nielen slabý rast, ale aj väčší uhol odklonu od materského konára. Najslabší rast sa prejavuje u previsnutých výhonkov (pozri obrázok.). Ďalej platí, že vyššie postavené púčiky na rôznych miestach v korune (na rôznych konároch) produkujú silnejšie prírastky ako púčiky umiestnené nižšie, čím potom súvisí rôzne hrubnutie konárov, ktoré majú vrcholové púčiky umiestnené v rôznej výške. Silnejší rast je teda typický pre vrcholové partie koruny a konáre, ktorých koncové časti siahajú vyššie a tieto aj rýchlejšie hrubnú.
Pri bazitonicky rozkonárujúcich OD sú naopak preferované v raste bazálne časti konárikov.
Toto pravidlo sa využíva nasledovne:
- ak chceme oslabiť rast konárika v porovnaní s ostatnými, je potrebné znížiť výšku jeho vrcholového púčika (zväčšením jeho odklonu od vertikály, vhodným skrátením osi konárika rezom na prevod na bočný konár smerujúci nadol). Snažíme sa pritom zachovať vrcholový púčik.
- ak potrebujeme rast konárika posilniť snažíme sa dosiahnuť väčšiu výšku vrcholového púčika (ohnutím nahor, rezom na prevod na konárik smerujúci nahor, znížením výšky vrcholových púčikov ostatných konárov)
- pri reze zohľadňujeme fakt, že opatrenia na oslabenie a posilnenie rastu majú rôzne silný efekt v závislosti od umiestnenia konárika v korune (výška a smer rastu)
pravidlo preferencie rastu na vybranej strane konára
Je vyjadrením spôsobu rozkonárovania bočných (plagiotropických) konárov. Podľa typu rozkonárovania sú preferované v raste prírastky na hornej (epitonické rozkonárovanie) alebo na spodnej strane (hypotonické rozkonárovanie). Toto sa prejavuje v typickej forme, ak stromy neošetrujeme rezom. Pri skracovaní výhonkov a konárikov dochádza k narušeniu látkových tokov, ktoré ovplyvňujú rast letorastov, takže na mladších častiach konárikov nemusí byť sila prírastkov na rôznych stranách konárikov vždy zhodná so schémou rozkonárovania charakteristickou pre daný druh OD.
Toto pravidlo sa využíva nasledovne:
- s ohľadom na spôsob rozkonárovania volíme vhodný pestovateľský tvar a architektúru koruny (rozmiestnenie a smerovanie konárov)
-
zohľadňujeme fakt, že zásahy na otváranie koruny sú jednoduchšie realizovateľné pri hypotonicky rozkonárujúcich drevinách, spravidla tieto druhy tvoria samovoľne svetlejšie koruny a vyžadujú menej rezu (orech kráľovský, čerešňa)
pravidlo preferencie rastu na najvyššom bode oblúka
Prejavuje sa v prípade starších stromov na ktorých sa tvoria pod hmotnosťou úrod a dreva oblúkovite ohnuté konáre alebo pri nesprávnom ohýbaní konárov do oblúkov. Inhibičné pôsobenie auxínov na rast sa na takto ohnutých konároch prejavuje v nižšie umiestnenej vrcholovej časti konára, kým na vrchole oblúka sa tvoria silné vzpriamené výhonky, v prípade starších konárov majú tieto výhonky charakter vlkov.
Toto pravidlo sa využíva nasledovne:
- v prípade potreby sa konáriky vytvorené na vrchole oblúka môžu využiť pri zmladzovaní na nahradenie odstránených častí konárov, keď os materského konára skrátime tesne nad nimi
- v prípade niektorých umelých tvarov sa konáre ohýbajú do oblúkov a vytvorené silné výhonky na vrchole oblúkov sa používajú na ďalšie budovanie koruny (Ruzyňská palmeta, Lepageho palmeta, Hechingerova ovocná stena ai.)
- ak sa chceme vyhnúť tvorbe silných prírastkov v strednej časti konárikov neohýbame ich do oblúka a pri ohýbaní sa snažíme zachovať priamu os konárika.
